„Weil die ja nie zufrieden sind – 50 Jahre Volksgruppengesetz“
ÜBERSETZUNGEN DER KAPITELTEXTE
I. KROATISCH
II. ROMANES
III. UNGARISCH
IV. SLOWENISCH
V. TSCHECHISCH
VI. SLOWAKISCH
I. KROATISCH
1. Na cesti
Da bi ograničili valjanost manjinskih prav na pojedine općine, su nimškonacionalne snage u Koruškoj jur od 1950-ih ljet potribovale „utvrdjivanje manjin“. Slovenske organizacije su odbile ovo „tajno popisivanje jezikov“, ar je bilo u suprotnosti s Članom 7 Državnoga ugovora. Povrh toga je ovo popisivanje podsjećalo na povijest proganjanja za vrime nacionalsocijalizma: Jur 1942. ljeta su se nacionalsocijalisti služili podatkov popisa stanovničtva, da bi slovensko stanovničtvo deportirali u nimške logore.
Kad su početkom 1970-ih ljet postali poznati plani za „brojidbu stanovničtva posebne vrsti“ u cijeloj Austriji, po prvi put se formirao otpor i u dijeli većinskoga stanovničtva. Odbori solidarnosti su skupa sa slovenskimi i hrvatskimi organizacijami narodnih grup pozivali na bojkot. Popisivanje je doduše bilo provedeno, ali zbog širokoga bojkota nije dalo upotribljivih rezultatov.
2. Za raspravnim stolom
Zakon o narodni grupa ne predvidja uredjeni pravni postupak za priznanje kao narodna grupa. Priznanje je čuda već politička odluka i ostvaruje se zaključkom Savezne vlade uz suglasnost Nacionalnoga vijeća. Iako su ispunjeni svi zakonski preduvjeti – austrijsko državljanstvo, njegovanje vlastitoga jezika i kulture, povijesna ukorijenjenost i najmanja potribna mjera organiziranosti – priznanje ostaje politička odluka, ka je odvisna od političke volje.
Rom:kinje su najzadnja priznata narodna grupa u Austriji. Njeva nastojanja za ov status počela su koncem 1980-ih ljet u okviru njevoga civilnoga gibanja. Med zahtjevi su bili, med ostalim, rasvjetljavanje povijesti proganjanja za vrime nacionalsocijalizma i suzbijanje rasizma prema Rom:kinjam. Put do priznanja potribovao je čuda ustrajnosti i završio je uspjehom u decembru 1993. ljeta. Za poljsku i bosansku manjinu kao i za Jeniše nastojanja za priznanje traju do današnjega dana.
3. U Savjetu za narodne grupe
Zakon o narodni grupa predvidja za svaku priznatu narodnu grupu vlastiti savjet pri Saveznom kancelarstvu. Ov savjet savjetuje Saveznu vladu i savezne ministr:ice u pitanji narodnih grup. Uz pripadnike narodnih grup su u savjeti zastupani i predstavn:ice crikav kao i političkih strankov.
Glavna kritika se odnaša na isključivo neobavezujuću savjetodavnu funkciju savjetov. Iz protesta su ih na početku bojkotirale skoro sve organizacije narodnih grup – izuzev gradišćanskih Ugrov i Ugric. Pred svim slovenska i hrvatska narodna grupa odbile su poslati svoje zastupnike i zastupnice i tako protestirale protiv Zakona.
Do imenovanja članov ostalih savjetov došlo je istom nekoliko ljet kasnije. Sloven:ke su slali svoje zastupnike u savjet od 1989. ljeta, Hrvat:ice od 1993. ljeta, a Čeh:inje od 1994. ljeta.
Po raspadu Čehoslovačke je 1993. ljeta bio utemeljen slovački savjet. Zakonskim priznanjem Rom:kinj kot šeste narodne grupe, isto tako 1993. ljeta, konstituirao se njev savjet u septembru 1995. ljeta.
4. U školi
Za narodne grupe je škola bila i ostala jedno od centralnih područjev borbe. Ovde se dalje predaje jedno od njevih najvažnijih obilježjev identiteta: jezik. Bez škol bi ovi jeziki danas jur bili izumrli.
Zakon o narodni grupa ne sadržava posebne odredbe o dvojezičnoj nastavi. Ova je utvrdjena u zemaljski školski zakoni za Korušku i Gradišće. Budući da ovi zakoni valjaju samo za priznata autohtona naseljenička područja, u Beču ne postoji nijedna dvojezična javna škola.
Medjutim danas oko dvi tretine gradišćanskih Hrvat:ic živu u Beču i boru se za dvojezičnu školu u saveznom glavnom gradu. Uzor je privatna Komenský-škola, ka je bila utemeljena 1872. ljeta. Ona nudi obiteljam u Beču, ke govoru češki i slovački, obrazovanje „od čuvarnice do mature“ i tako djeluje protiv pritiska asimilacije u velikom gradu.
5. U mediji
Jur donošenjem Zakona o narodni grupa se je intenzivno diskutiralo u mediji. Dokle su dijeli politike slavili zakon kao važan povijesni korak, zastupn:ice narodnih grup kritizirali su nedostatnu zaštitu svojih prav.
Iz njevoga gledišća zakon nije bio rezultat dogovora s manjinami, nego „skupno rješenje većine“. Većinsko društvo je narodnim grupam stalno predbacivalo, da samo postavljaju zahtjeve i da „nikad nisu zadovoljne“.
Napetost med samopredodžbom Austrije i iskustvi manjin provlači se kot črljena nit kroz medijsko izvješćavanje. Ona se proteže od podnevnih žurnalov Ö1 iz 1970-ih i 1980-ih ljet, prik pregledov redakcijov ORF-a za narodne grupe prilikom 50. obljetnice, sve do aktualne debate o noveliranju Zakona o narodni grupa u 2026. ljetu.
6. Med seoskimi tablami
Iako je pitanje seoskih tablov u Koruškoj desetljeća dugo prevladavalo u javnoj raspravi, i u Gradišću se je dugo borilo za dvojezične natpise. Državni ugovor iz 1955. ljeta obavezao je Austriju na dvojezične topografske oznake. To pravo zapravo ide čuda dalje od seoskih tablov te obuhvaća isto tako putokaze ili imena brigov i jezer. Zakon o narodni grupa je ovu obavezu 1976. ljeta ograničio: dvojezični natpisi bili su od onda predvidjeni samo za seoske table, i to samo onde, kade je najmanje jedna četvrtina stanovničtva nekoga mjesta pripadala narodnoj grupi. Stoprv 2001. ljeta je Ustavni sud snižio ovu granicu.
U juliju 2000. ljeta postavljene su u Gradišću prve dvojezične seoske table. Odredba je još poticala iz vrimena saveznoga kancelara SPÖ-a Viktora Klime, a izvršena je pod črno-plavom vladom. U Koruškoj je stoprv novela Zakona o narodni grupa iz 2011. ljeta donesla kompromis u vezi dvojezičnih natpisov, ka je naišla na široku kritiku. Za narodne grupe Rom:kinj, Čeh:inj i Slovak:inj Zakon o narodni grupa ne predvidja dvojezične natpise niti seoske table.
7. Na službenom uredu i sudu
Prava narodnih grup se – i onda kad su zakonski utvrdjena – rijetko ostvaruju sama od sebe. U Koruškoj je odvjetnik Rudi Vouk pitanje seoskih tablov donesao pred Ustavni sud tako, da se žalio protiv kaštige zbog prebrze vožnje. U Gradišću je Komitet za prava gradišćanskih Hrvatov, koga su suosnovali Hermann i Hubert Rešetarić, zahtijevao medije na hrvatskom jeziku i korišćenje jezika pred službenom uredom i sudom, konkretno na primjer u sudski postupki, pri službeni odluka i na formulari.
1984. ljeta Marijana Grandić nije popustila na potribovanju za vjenčanje na matičnom uredu na hrvatskom jeziku, ča je peljalo do pravnoga procesa, ki je postao putokazom za budućnost. Jer prava manjine tribalo je i još uvijek triba izboriti: na cesti, na sudu – a kadakoč i u crikvi.
II. ROMANES
1. Upro poschtito
Hatek o tschatschipeskero than le tschuliptschengere tschatschiptschendar upre jekoschne gemajntscha and te granicalinel, mangnahi nimtschke nacijonali sorja ande Kärnten/Koroška imar usar o 1950te berscha jek „tschuliptschengero genipe“. O slovenitike organisaciji ada „tschortschovalo tschibtschakero genipe“ na kamnahi, kaj ada ando kontrakero punkto uso Artikl 7 le schtotiskere fatrogistar terdscholahi. Taj ada genipe te upri NS-tradipeskeri historija pal gondolinlahi: Imar 1942 o nacijonalsocijalistscha upre flogoskere genipeskere datscha pal astarde, hatek le slovenitike dschene ande nimtschke logertscha te ledschel.
Kada ando kesdipe le 1970te berschendar plantscha jeke „flogoskere genipeske barikane kojastar“ andi cili Austrija prindscharde sina, erschtivar te ando falati le avre dschenendar jek viderschtaund pe kertscha. Solidaritetakere komiteji, khetan le slovenitike taj horvacke flogoskere grupnenca, uso hangoschtinipe upre vrischtschande. O genipe ham kerdo ulo, ham vasch o bulho hangoschtinipe nisaj pekamle resultatscha antscha.
2. Upro vakeripeskero stolo
O flogoskero grupnengero tschatschipe nisaj tschatschipeskero keripe le aunprindscharipeske ojs flogoskeri gupn angle na dikel. Ov butvar jek politischi arkeripe sikal taj duach o phendo le nacijonakere rotistar al. Taj te o cile tschatschipeskere koji kisetim hi – austritiko schtotiskero polgaroschnipe, uprelikeripe la ajgeni tschibtschatar taj kulturatar taj te o historischi favurclinipe andi Austrija -, o aunprindscharipe jek politischi kamipeskero keripe atschol.
I lek terneder aun prindschardi flogoskeri grupn andi Austrija o Roma taj o Romnja hi. Lengere andbeschariptscha vasch o flogoskero grupnengero schtatus ando kisetinipe le 1980te berschendar ando keripe lengere civili khetanipeskere micinipestar kesdinde. Oda o uprebutschalinipe la NS-tradipeskera historijatar taj o bekejmpfinipe le rasismusistar gejng Roma taj Romnja manglahi. Le dromeske uso aunprindscharipe ham but dschumintschago taj duripe pekamlo sina taj ando decemberi 1993 uso jerinipe vodintscha – avrijal sar dschi uso adi meg aun likerde andbeschariptscha le polnitike taj bosnitike tschulipestar taj te le Jenischijendar.
3. Ando bajrot
O flogoskero grupnengero tschatschipe, sakona aun prindscharda flogoskera grupnake jek ajgeni bajrot ando bundakero kancleriskero birovtschago angle dikel. Ov la bundakera regirung taj le bundakere ministertschen taj -ministerkiji ande aunpaschlojiptscha le flogoskere grupnendar, berotinen. Pasche flogoskere grupnengere dschene, uso bajrotscha te fatretertscha taj fatreterkiji le khangerijendar taj te le politischi partajendar kerinen.
Scheroskero kritikakero punkto, tschak i naphandli berotinipeskeri funkcijona le bajrotschendar hi. Vasch protesto, ando kesdipe bojd le cile flogoskere grupnengere organisacijendar hangoschtim uli – tschak le burgenlanditike ungrikendar taj -ungrikijendar na. Butvar, i slovenitiki taj i horvacki flogoskeri grupn na bitschade fatretertschen taj fatreterkiji taj afka gejng o tschatschipe protestirinahi.
Uso bitschajipe le avre bajrotschendar erscht berscha paloda alo. O slovenitike taj slovenitikiji usar 1989, o horvacke taj horvackiji usar 1993 taj o tschechitike taj tschechitikiji usar 1994 lengere bajrot bitschade. Palo putripe la Tschechoslovakijatar, 1993 o slovakischi bajrot kerdo ulo. Le tschatschipeskere aunprindscharipeha le Romendar taj Romnjendar ojs schovti flogoskeri grupn, te oda ando bersch 1993, kertscha pe o bajrot ando septemberi 1995.
4. Andi ischkola
Le flogoskere grupnenge sina taj hi, i ischkola jek centrali kejmpfinipeskero than. Adaj jek lengere lek barikaneder identitetakere kojastar bajder dim ol: i tschib. Nisaj ischkolenca, adi adala tschibtscha buter na delahi.
Ando flogoskero grupnengero tschatschipe na del nisaj ajgeni arkeripe le duj tschibtschakere sikajipeske. Oda ando thaneskere ischkolakere tschatschiptscha le thaneske Kärnten/Koroška taj le thaneske Burgenland/Gradišće/Őrvidék and pisim hi. Kaj adala tschatschiptscha tschak le aun prindscharde autochtoni sidlungtschengere thanenge hi, na del Betschiste nisaj pradime duj tschibtschakere ischkoli.
Adi ham valami duj tritlini le burgenlanditike horvackendar taj horvackijendar Betschiste/ Beč dschin taj jeka duj tschibtschakera ischkolake ando bundakero scheroskero foro kejmpfinen. Idoliskero koja hi i 1872 kerdi privati Komenský-ischkola. Oj le tschechitike taj slovakitike tschibtschakere familijenge Betschiste/Vídeň/Viedeň sikadipe „usar i tschavengeri bar dschi usi matura“ del taj afka le asimilacijonakere dschumintschagoske ando baro foro, gejng virkinel.
5. Ando mediji
Imar o aunlipe le flogoskere grupnengere tschatschipestar ando mediji sorale diskutirim ulo. Kada falati la politikatar o tschatschipe ojs barikani joma mulatinahi, kritisirinde flogoskere grupnengere fatretertscha taj -fatreterkiji o falindo arakipe lengere tschatschiptschendar. Andar lengero dikipe, nana o tschatschipe jeke glajchi gondolipeha le tschuliptschenca, hatek „jek khetano putripe le avre dschenenca“ sina. O avro dschenengero khetanipe hatek te mindig o angletschalajipe kerlahi, hot o flogoskere grupn tschak mindig mangen taj „schoha dosta lenge nan“.
O moripe maschkar o ajgeni kipo la Austrijatar taj o terschijiptscha le tschuliptschendar, sar jek lolo thav duach o medijiengero phukajipe cidel pe. Ov dschal usar o Ö1 Mittagsjournaltscha le 1970te taj 1980te-berschendar pedar paldikiptscha le ORF flogoskere grupnengere redakcijontschendar uso 50-berschengero-jubilejum dschi otscha usi aktujeli debata vasch o nevaripe le flogoskere grupnengere tschatschipestar ando bersch 2026.
Citatscha andar: Ö1-Mittagsjournal, 08.07.1976
6. Maschkar o gaveskere tablini
Kekaj o Kärnteniskero gaveskero tablinakero phutschajipe i pradi debata pedar deschberschengere dominirintscha, te ando Burgenland/Gradišće/Őrvidék but berscha vasch duj tschibtschakere tablini pelim ulo. O schtotiskero fatrog andar 1955 la Austrijake duj tschibtschakere topografischi akariptscha upre dija. Jek falato, savo pal internacijonali hajojipe hatek te poschtitoskere anava, dombi vaj bare lenja and phandel, andi Austrija ham tschak upro gaveskere tablini taj poschtitoskere vodinaschtscha dschal. O flogoskero grupnengero tschatschipe ada angledipe 1976 meg bajder and granicalintscha: Duj tschibtschakere uprepisiniptscha hatek tschak odoj angle dikle sina, kaj jek schtarto falato le dschenendar jeke gavestar, la flogoskera grupnake aun kerinlahi. Erscht 2001, irintscha i favosinipeskeri krisakeri vora aja barijera.
Ando juli 2000 ando Burgenland/Gradišće/Őrvidék o erschti duj tschibtschakere gaveskere tablini upre terdscharde ule. O tschatschipeskero anglepisinipe meg andar i cajt le SPÖ-bundakere kancleristar Viktor Klima al taj telal i kali-modri regirung phendo uschtidija. Ande Kärnten/Koroška erscht o nevaripe le flogoskere grupnengere tschatschipestar 2011, jek konfliktoskero putripe uso duj tschibtschakere tablini antscha. Ov ham upre bulhi kritika defintscha. Le flogoskere grupnenge le Romendar taj Romnjendar, le tschechitikendar taj tschechitikijendar taj slovakitikendar taj slovakitikijendar o flogoskero grupnengero tschatschipe nisaj duj tschibtschakere gaveskere tablini angle na dikel.
7. Uso birovtschago taj kris
Tschuliptschengere tschatschiptscha – kekaj odola te legitimi hi – tschule korkore prik bescharde on. Ande Kärnten/Koroška o fischgaroschi Rudi Vouk o gaveskero tablinakero phutschajipe angli favosinipeskeri krisakeri vora antscha, kada ov pe gejng jek schtrofinipe vasch o sik ladipe, terdschartscha. Ando Burgenland/Gradišće, o komitej le tschatschiptschenge le burgenlanditike horvackenge, kaj o Hermann taj o Hubert Resetarits uso keripe use sina, horvacke tschibtschakere mediji taj o vakeripe la tschibtschatar anglo birovtschago taj anglo kris manglahi.
1984 la Marijana Granditsakero mangipe upre jek horvacko tschibtschakero birovtschagoskero soharipe use jek barikano irinipeskero tschatschipeskero pelinipe vodintscha. Mint vasch tschuliptschengere tschatschiptscha iste kejmpfim ulo taj kejmpfim iste ol: upro poschtito, ando krisakere bare khera – taj poavar te ando khangertscha.
III. UNGARISCH
1. Az utcán
Annak érdekében, hogy a kisebbségi jogokat egyes településekre korlátozzák, a karintiai német nacionalista erők már 1950-ben „kisebbségi felmérést” követeltek. A szlovén szervezetek elutasították ezt a „titkos nyelvi felmérést”, mivel az ellentétben állt az Állami Szerződés 7. cikkével. Emellett a felmérés a nemzetiszocialista üldözések történelmére is emlékeztetett: a nemzetiszocialisták 1942-ben a népszámlálási adatokra hivatkoztak, hogy a szlovén lakosságot német táborokba deportálják.
Amikor az 1970-es évek elején napvilágra kerültek egy „különleges jellegű népszámlálás” tervei, első alkalommal a többségi lakosság részeiben is ellenállás alakult ki. A szolidaritási bizottságok a szlovén és horvát népcsoport szervezeteivel közösen bojkottra szólítottak fel. A felmérést ugyan végrehajtották, ám a széles körű bojkott miatt nem szolgált használható eredményekkel.
2. A tárgyalóasztalnál
A Népcsoporttörvény nem szabályoz saját jogi eljárást a népcsoportként való elismerés érdekében. Az elismerés sokkal inkább politikai döntést, amely a szövetségi kormány rendelete és a Szövetségi Tanács jóváhagyása által jön létre – még akkor is, ha az érintett kisebbség minden jogi követelménynek megfelel. Ezek a követelmények az osztrák állampolgárság, a saját nyelv és kultúra ápolása, az országban való történelmi gyökerek, valamint egy bizonyos szintű szervezettség.
A romák Ausztria legfiatalabb elismert népcsoportja. A roma polgárjogi mozgalom keretében az 1980-as évek végén kezdődtek a törekvéseik a népcsoporti státusz elnyeréséért. További követelményeik közé tartozott a nemzetiszocialista uralom alatt átélt üldözés történelmének feldolgozása és a romák elleni rasszizmus elleni küzdelem. Az út a hivatalos elismerésig sok kitartást követelt, és végül 1993 decemberében vezetett sikerre. A lengyel, bosnyák és a jenis kisebbségek számára a küzdelem máig folytatódik.
3. Népcsoporttanács
A Népcsoporttörvény minden elismert népcsoport számára saját Népcsoporttanácsot ír elő a Szövetségi Kancellári Hivatalnál. Ezen testületek feladata a szövetségi kormány és a szövetségi miniszterek tanácsadása a népcsoportokat érintő ügyekben. A népcsoportok képviselői mellett az egyházak és a politikai pártok képviselői is a Tanácsok tagjai.
A fő kritika tárgya az a tény, hogy a Népcsoporttanácsok szerepe pusztán nem kötelező érvényű tanácsadói funkcióra korlátozódik. Eleinte az őrvidéki magyarok kivételével szinte valamennyi népcsoport-szervezet bojkottálta őket. Főként a szlovén és a horvát népcsoport tagadta meg képviselőinek kiküldését, így tiltakozva a törvény ellen.
A többi Tanácsba csak évekkel később kerültek képviselők. A szlovénok 1989-től, a horvátok 1993-tól, a csehek pedig 1994-től küldtek képviselőket a saját Tanácsaikba. Csehszlovákia felbomlása után 1993-ban létrehozták a szlovák tanácsadó testületet. A romák Tanácsa a szintén 1993-ban történt hatodik népcsoportként való törvényi elismerésüket követően, 1995 szeptemberében alakult meg.
4. Az iskolában
Az iskola a népcsoportok számára mindig is lényeges küzdőtér volt és továbbra is az marad. Hiszen itt adják tovább az identitásuk egyik legfontosabb elemét: A nyelveiket, melyek az iskolák nélkül mára már eltűntek volna.
A Népcsoporttörvény maga nem szabályozza a kétnyelvű oktatás témáját. Az erre vonatkozó rendelkezések a karintia és őrvidéki tartományi iskolatörvényekben találhatóak. Mivel ezen törvények csak az elismert őshonos települések területén érvényesek, Bécsben nincsenek kétnyelvű állami iskolák.
Ennek ellenére ma az őrvidéki horvát népcsoport kerek kétharmada Bécsben él és küzd a kétnyelvű iskoláért a fővárosban. Példaképként az 1872-ben alapított privát Komenský-iskola szolgál, ami Bécsben az óvodától az érettségiig kínál oktatást a cseh és szlovák nyelvű családok számára, így dacolva a nagyváros asszimilációs nyomásával.
5. A médiákban
A Népcsoporttörvény elfogadása a médiában intenzíven vitatott téma volt. Míg a politikusok egy része fontos mérföldkőként ünnepelte az új törvényt, a népcsoportok képviselői kritikával illették a jogaik hiányos biztosítását. Az ő szemszögükből a törvény nem a kisebbségek jóváhagyásával jött létre, hanem a „többség közös megoldása” alapján. A többségi társadalom állandóan azt a vádat hányta a népcsoportok szemére, hogy mindig csak követelőznek és „sosem elégedettek”.
A feszültség Ausztria önképe és a kisebbségek megélt valósága között vörös fonálként húzódik keresztül a sajtótudósítások történetein – az Ö1 1970-es és 1980-as évekbeli déli híradóitól az ORF Népcsoport szerkesztőségeinek 50. évfordulós visszapillantásain át egészen a Népcsoporttörvény 2026-os megújítását övező vitákig.
6. A helységnévtáblák között
Bár a karintiai helynévtábla-kérdés évtizedeken át uralta a nyilvános vitát, Őrvidéken is évekig folyt a küzdelem a kétnyelvű táblákért. Ausztriát már az 1955-ös Állami Szerződés is kötelezte a kétnyelvű topográfiai megnevezések használatára. Ez a követelmény nem csak a helységnévtáblákra vonatkozik, hanem kiterjed az útjelző táblákra, valamint a hegyek és tavak nevére is. A Népcsoporttörvény 1976-ban korlátozta ezt a kötelezettséget: Kétnyelvű feliratokat csak olyan településeknél írt elő, ahol a lakosság egynegyede valamelyik népcsoporthoz tartozott. Ezt a korlátot az Alkotmánybíróság csak 2001-ben csökkentette.
Őrvidéken 2000 júliusában állították fel az első kétnyelvű helynévtáblákat. A rendelet még Viktor Klima SPÖ-s szövetségi kancellár idejéből származott, és a fekete-kék kormány alatt lett elfogadva. Karintiában csak a Népcsoporttörvény 2011-es módosítása hozott kompromisszumot a kétnyelvű táblák kérdésében. Ez viszont széles körű kritikát váltott ki. A roma, cseh és szlovák népcsoportok számára a Népcsoporttörvény nem ír elő kétnyelvű helynévtáblákat.
7. A hivatalban és a bíróságon
Még ha törvényileg rögzítve vannak is, a kisebbségi jogok ritkán érvényesülnek maguktól. Karintiában az ügyvéd Rudi Vouk azáltal juttatta az Alkotmánybíróság elé a helységnévtáblák kérdését, hogy gyorshajtási bírságok ellen nyújtott be fellebbezéseket. Őrvidéken az Őrvidéki Horvátok Jogaiért (többek közt Hermann és Hubert Resetarits által) alapított Bizottság horvát nyelvű médiákat és a nyelv hivatalos használatának jogát követelte – konkrétan például bírósági eljárásoknál, határozatokban és űrlapokban.
1984-ben Marijana Grandits horvát nyelvű polgári esküvőhöz való ragaszkodása vezetett döntő jelentőségű perhez. A kisebbségi jogokat ugyanis ki kellett harcolni: az utcán, a tárgyalótermekben és néha még a templomokban is.
IV. SLOWENISCH
1. Na cesti
Nemško-nacionalistične sile na Koroškem so že od 50. let 20. stoletja zahtevale uradni popis pripadnikov:ic manjšin, da bi omejile območje veljavnosti manjšinskih pravic na posamezne občine. Slovenske organizacije so takšen popis zavrnile, saj so ga razumele kot ukrep, ki je v nasprotju s 7. členom Avstrijske državne pogodbe. Poleg tega je popis spominjal na zgodovino preganjanja slovenske manjšine s strani nacionalsocialističnega režima. Že leta 1942 so namreč nacionalsocialisti uporabili podatke iz ljudskih štetij za deportacijo slovenskega prebivalstva v nemška taborišča.
Ko so na začetku 70. let 20. stoletja postali načrti za vseavstrijsko »ljudsko štetje posebne vrste« javni, se je odpor prvič pojavil tudi v delih večinskega prebivalstva. Solidarnostni komite in regionalni solidarnostni odbori so skupaj z organizacijami slovenske in hrvaške narodne skupnosti pozvali k bojkotu. »Ljudsko štetje posebne vrste« je bilo sicer izvedeno, vendar zaradi širokega bojkota ni privedlo do uporabnih rezultatov.
2. Pri pogajalski mizi
Zakon o narodnih skupnostih ne predvideva urejenega pravnega postopka za priznanje narodne skupnosti. Priznanje je namreč politična odločitev, ki jo zvezna vlada sprejme s soglasjem državnega zbora. Tudi kadar so izpolnjeni vsi zakonski pogoji – avstrijsko državljanstvo, ohranjanje lastnega jezika in kulture, zgodovinska zakoreninjenost oz. avtohtonost ter določena stopnja organiziranosti –, je priznanje še vedno odvisno od politične volje.
Romi:kinje so najmlajša priznana narodna skupnost v Avstriji. Njihova prizadevanja za ta status so se začela konec osemdesetih let 20. stoletja v okviru njihovega civilnodružbenega gibanja. Med zahtevami sta bili med drugim kritična obravnava zgodovine nacističnega preganjanja in boj proti rasizmu do Romov:kinj. Vztrajnost romske manjšine je leta 1993 privedla do uspeha – Romi:kinje so bili tega leta priznani kot narodna skupnost. Poljska in bosanska manjšina ter Jeniši se za priznanje prizadevajo še danes.
3. V sosvetu
Zakon o narodnih skupnostih za vsako priznano narodno skupnost predvideva lasten sosvet pri Uradu zvezne:ga kanclerke:ja. Sosvet svetuje zvezni vladi in zveznim ministrom:cam v zadevah, ki so povezane z narodnimi skupnostmi. Poleg pripadnikov:ic narodnih skupnosti so v sosvetih tudi predstavniki:ce cerkva ter političnih strank.
Predvsem pripadniki:ce narodnih skupnosti pogosto kritizirajo, da imajo sosveti zgolj nezavezujočo svetovalno funkcijo. V znak protesta so jih sprva bojkotirale skoraj vse organizacije narodnih skupnosti, izjema so bile Madžari:ke na Gradiščanskem. Predvsem slovenska in hrvaška narodna skupnost sta zavrnili imenovanje svojih predstavnikov:ic ter tako protestirali proti zakonu.
Preostali sosveti so začeli delovati šele več let pozneje. Slovenska narodna skupnost je svoj sosvet sestavila leta 1989, hrvaška leta 1993, češka pa leta 1994. Po razpadu Češkoslovaške je bil leta 1993 ustanovljen tudi slovaški sosvet. Po zakonskem priznanju Romov:kinj kot šeste narodne skupnosti, prav tako leta 1993, je bil njihov sosvet ustanovljen septembra 1995.
4. V šoli
Za narodne skupnosti je šola osrednje prizorišče boja za preživetje. V njej se namreč prenaša ena njihovih najpomembnejših značilnosti, ki oblikujejo identiteto: jezik. Šola varuje manjšinske jezike pred izginotjem.
Zakon o narodnih skupnostih ne vsebuje posebne ureditve dvojezičnega izobraževanja. Ta je urejen v deželnih šolskih zakonih za Koroško in Gradiščansko. Ker ti zakoni veljajo le za zgodovinska naselitvena območja manjšin, v urbanih središčih, kot je Dunaj, trenutno ni javnih dvojezičnih šolskih ustanov.
Vendar danes približno dve tretjini gradiščanskih Hrvatov:ic živi na Dunaju. Zato se tudi prizadevajo za dvojezično šolo v glavnem mestu države. Za zgled jim je zasebna šola Komenský, ustanovljena leta 1872. Češko in slovaško govorečim družinam na Dunaju omogoča izobraževanje v materinščini »od vrtca do mature« ter tako blaži asimilacijske pritiske v velemestu.
5. V medijih
O sprejetju Zakona o narodnih skupnostih so mediji že v sedemdesetih let 20. stoletja obširno razpravljali. Medtem ko so nekateri politiki:čarke zakon slavili:e kot mejnik, so predstavniki:ice narodnih skupnosti kritizirali:e, da njihove pravice niso ustrezno zagotovljene. Po njihovem mnenju zakon ni bil dogovor z manjšinami, temveč »skupna rešitev večine«. Večinska družba je pripadnikom:cam narodnih skupnosti tudi vedno znova očitala, da zgolj postavljajo zahteve in da »nikoli niso zadovoljni«. Razlika med samopodobo Avstrije in izkušnjami manjšin se vleče kot rdeča nit skozi medijsko poročanje. To sega od oddaj Ö1-Mittagsjournal iz sedemdesetih in osemdesetih let 20. stoletja preko retrospektiv uredništev ORF za narodne skupnosti ob 50-letnici zakona do aktualne razprave o noveli Zakona o narodnih skupnostih leta 2026.
Citati iz oddaje: Ö1-Mittagsjournal, 8. 7. 1976
6. Med krajevnimi tablami
Čeprav je koroški boj za postavitev dvojezičnih krajevnih tabel in proti njej desetletja prevladoval v javni razpravi, so se tudi na Gradiščanskem dolga leta borili za dvojezične krajevne napise. Avstrijska državna pogodba iz leta 1955 je Avstrijo zavezala k dvojezičnim topografskim napisom. Pravica, ki po mednarodnem razumevanju med drugim zajema tudi imena ulic, gora in jezer, pa je v Avstriji omejena le na krajevne table in kažipote. Zakon o narodnih skupnostih je to obveznost leta 1976 še dodatno omejil: dvojezični napisi so bili predvideni samo v krajih, kjer je narodni skupnosti pripadala najmanj četrtina prebivalstva. Ustavno sodišče je ta prag znižalo šele leta 2001.
Julija 2000 so na Gradiščanskem postavili prve dvojezične krajevne table. Uredba je izvirala še iz časa, ko je bil zvezni kancler Viktor Klima iz SPÖ, sprejeta pa je bila pod črno-modro vlado. Na Koroškem je t. i. »konsenz« glede dvojezičnih topografskih napisov našel svojo pot v novelo Zakona o narodnih skupnostih iz leta 2011. Ta „konsenz“ pa je tudi naletel na obsežne kritike. Zakon o narodnih skupnostih za narodne skupnosti Romov:kinj, Čehov:inj in Slovakov:inj ne predvideva dvojezičnih krajevnih tabel.
7. Pred uradom in sodiščem
Pravice manjšin se – četudi so določene z zakonom – le redko uresničujejo same od sebe. Na Koroškem je odvetnik Rudi Vouk vprašanje dvojezičnih krajevnih tabel privedel pred Ustavno sodišče, ko je izpodbijal globo zaradi prehitre vožnje. Na Gradiščanskem je Odbor za pravice gradiščanskih Hrvatov, ki sta ga soustanovila Hermann in Hubert Resetarits, zahteval medije v hrvaškem jeziku ter uporabo jezika na uradu in pred sodiščem. To je vključevalo zlasti uporabo hrvaščine v sodnih postopkih, pri uradnih odločbah in na obrazcih.
Leta 1984 je vztrajanje Marijane Grandits pri pravici do civilne poroke v hrvaškem jeziku privedlo do prelomnega pravnega spora.
Pravice manjšin si je namreč vedno treba izboriti: na ulici, v sodnih dvoranah – včasih pa tudi v cerkvah.
V. TSCHECHISCH
1. Na ulici
Aby omezily působnost menšinových práv na jednotlivé obce, požadovaly německé nacionální síly v Korutanech/Korošce již od 50. let 20. století „zjištění menšin“. Slovinské organizace tento „tajný jazykový průzkum“ odmítly, protože byl v rozporu s článkem 7 Státní smlouvy. Kromě toho tento průzkum připomínal historii nacistického pronásledování: již v roce 1942 se nacisté opírali o údaje ze sčítání lidu, aby deportovali slovinské obyvatelstvo do německých táborů.
Když se na počátku 70. let 20. století dostaly na veřejnost plány na „sčítání lidu zvláštního druhu“ v celém Rakousku, poprvé se zformoval odpor i v částech většinového obyvatelstva. Výbory solidarity společně se slovinskými a chorvatskými organizacemi národnostních menšin vyzvaly k bojkotu. Sčítání sice proběhlo, ale kvůli rozsáhlému bojkotu nepřineslo žádné použitelné výsledky.
2. U jednacího stolu
Zákon o národnostních menšinách nestanoví žádný regulovaný právní postup pro uznání za národnostní menšinu. Uznání je spíše politickým rozhodnutím a provádí se usnesením spolkové vlády se souhlasem Národní rady. I když jsou splněny všechny zákonné předpoklady – rakouské občanství, zachovávání vlastního jazyka a kultury, historické zakořenění a minimální míra organizace –, zůstává uznání politickým rozhodnutím založeným na vůli.
Romové jsou nejmladší uznanou národnostní skupinou v Rakousku. Jejich úsilí o získání tohoto statusu začalo na konci 80. let v rámci občanského hnutí. Mezi jejich požadavky patřilo mimo jiné vypořádání se s historií nacistického pronásledování a boj proti rasismu namířenému proti Romům. Cesta k uznání vyžadovala velkou vytrvalost a v prosinci 1993 vedla k úspěchu. Pro polskou a bosenskou menšinu i pro Jeniše úsilí o uznání trvá dodnes.
3. V poradním sboru
Zákon o národnostních menšinách stanoví pro každou uznanou národnostní menšinu zřízení vlastního poradního sboru při Úřadu spolkového kancléře. Tento výbor poskytuje poradenství spolkové vládě a spolkovým ministrům v záležitostech týkajících se národnostních menšin. Kromě příslušníků národnostních menšin jsou členy poradních sborů také zástupci církví a politických stran.
Hlavním bodem kritiky je čistě nezávazná poradní funkce těchto poradních sborů. Na protest je zpočátku bojkotovaly téměř všechny organizace národnostních menšin – s výjimkou burgenlandských Maďarů. Zejména slovinská a chorvatská národnostní menšina odmítly vyslat své zástupce a tímto způsobem proti zákonu protestovaly.
K obsazení zbývajících poradních sborů došlo až o několik let později. Slovinci začali obsazovat svůj poradní sbor od roku 1989, Chorvaté od roku 1993 a Češi od roku 1994. Po rozpadu Československa byl v roce 1993 zřízen slovenský poradní sbor. S právním uznáním Romů jako šesté národnostní menšiny, k němuž došlo rovněž v roce 1993, se poradní sbor ustavil v září 1995.
4. Škola
Pro národnostní menšiny byla a je škola jedním z nejvíce sporných míst, protože se zde předává nejdůležitější prvek utvářející identitu: jazyk. Bez škol by tyto jazyky dnes už vymizely.
Zákon o národnostních menšinách neobsahuje žádná vlastní pravidla pro dvojjazyčné vyučování. To je zakotveno v zemských školských zákonech Korutan/Kärnten a Burgenlandu/ Burgenland. Ve Vídni/Wien nejsou žádné veřejné dvojjazyčné školy plánovány, protože se tato pravidla vztahují jen na uznané autochtonní osídlené oblasti.
Ve Vídni/Wien žijí asi dvě třetiny chorvatské komunity z Burgenlandu/Burgenland. Proto už roky bojují za zavedení bilingvní školy. Vzorem je soukromá škola Školského spolku Komenský, založená v roce 1872 s veřejnoprávním statusem, která české a slovenské menšině ve Vídni/Wien nabízí celoplošnou bilingvní výuku „od mateřské školy až po maturitu“, a tím čelí silnějšímu tlaku městské asimilace.
5. V médiích
Již samotné přijetí zákona o národnostních menšinách bylo v médiích intenzivně diskutováno. Zatímco část politické scény tento zákon oslavovala jako milník, zástupci národnostních menšin kritizovali nedostatečné zajištění svých práv. Z jejich pohledu nešlo o konsenzus s menšinami, ale o „společné řešení většiny“. Většinová společnost také neustále vznášela výtku, že národnostní menšiny prý stále jen něco požadují a „nikdy nejsou spokojené“.
Napětí mezi vlastním obrazem Rakouska a zkušenostmi menšin se jako červená nit táhne mediálním zpravodajstvím. Sahá od poledního zpravodajství Ö1 v 70. a 80. letech přes ohlédnutí redakcí ORF pro národnostní menšiny k 50. výročí až po aktuální debatu o novelizaci zákona o národnostních menšinách v roce 2026.
Citáty z: Ö1-Mittagsjournal, 08.07.1976
6. Mezi značkami označujícími začátek a konec obce
Ačkoli otázka označování obcí v Korutanech dominovala veřejné debatě po celá desetiletí, i v Burgenlandu/Gradišće/Őrvidék se dlouhá léta vedly spory o dvojjazyčné značení. Státní smlouva z roku 1955 zavázala Rakousko k používání dvojjazyčných topografických označení. Tento požadavek, který podle mezinárodního chápání zahrnuje mimo jiné také názvy ulic, hor či jezer, se však v Rakousku vztahuje pouze na tabule s názvy obcí a směrovky. Zákon o národnostních menšinách tuto povinnost v roce 1976 dále omezil: dvojjazyčné nápisy byly podle něj předepsány pouze tam, kde alespoň čtvrtina obyvatel dané obce patřila k dané národnostní menšině. Teprve v roce 2001 Ústavní soud tuto překážku snížil.
V červenci 2000 byly v Burgenlandu/Gradišće/Őrvidék instalovány první dvojjazyčné tabule s názvy obcí. Nařízení pocházelo ještě z doby, kdy byl spolkovým kancléřem Viktor Klima z SPÖ, a bylo schváleno za vlády koalice ÖVP a FPÖ. V Korutanech/Koroška přinesla teprve novela zákona o národnostních menšinách z roku 2011 kompromis ohledně dvojjazyčného značení. Ten však narazil na širokou kritiku. Pro národnostní menšiny Romů, Čechů a Slováků zákon o národnostních menšinách naopak dvojjazyčné tabule s názvy obcí nestanoví.
7. Na úřadě a u soudu
Práva menšin se – i když jsou zakotvena v zákoně – málokdy prosazují sama od sebe. V Korutanech/Korošce předložil advokát Rudi Vouk otázku tabulí s názvy obcí Ústavnímu soudu, přičemž napadl pokutu za překročení rychlosti. V Burgenlandu/Gradišće požadoval Výbor pro práva burgenlandských Chorvatů, jehož spoluzakladateli byli Hermann a Hubert Resetarits, chorvatskojazyčná média a používání tohoto jazyka na úřadech a u soudů. Konkrétně například v soudních řízeních, v úředních rozhodnutích a na formulářích.
V roce 1984 vedlo trvání Marijany Granditsové na svatebním obřadu v chorvatštině k přelomovému soudnímu sporu. Práva menšin se totiž musela a musí vybojovávat: na ulici, v soudních síních – a někdy i v kostelech.
VI. SLOWAKISCH
1. Na ulici
S cieľom obmedziť rozsah práv menšín na jednotlivé obce požadovali nemecky hovoriace nacionalistické sily v Korutánsku/Koroške už od 50. rokov 20. storočia tzv. „oficiálne stanovenie menšín“ (Minderheitenfeststellung). Slovinské organizácie toto „tajné zisťovanie jazyka“ odmietli, pretože bolo v rozpore s článkom 7 Štátnej zmluvy. Toto zisťovanie navyše pripomínalo obdobie prenasledovania z čias nacizmu: už v roku 1942 použili nacisti údaje zo sčítania obyvateľstva na deportáciu obyvateľov slovinského pôvodu do nemeckých táborov.
Keď začiatkom 70. rokov 20. storočia vyšli najavo plány na „mimoriadne sčítanie obyvateľstva“ v celom Rakúsku, sformoval sa po prvýkrát odpor aj v časti väčšinového obyvateľstva. Solidárne výbory spolu so slovinskými a chorvátskymi organizáciami národnostných skupín vyzývali na bojkot. Zisťovanie sa síce uskutočnilo, ale pre široký bojkot neprinieslo žiadne použiteľné výsledky.
2. Za rokovacím stolom
Zákon o národnostných skupinách neustanovuje konkrétny právny postup na uznanie národnostných skupín. Uznanie je skôr politickým rozhodnutím a nadobúda platnosť uznesením spolkovej vlády so súhlasom Národnej rady. Aj keď sú splnené všetky zákonné predpoklady – rakúske štátne občianstvo, pestovanie vlastného jazyka a kultúry, historické zakorenenie a minimálna miera organizovanosti – je uznanie predovšetkým politickým rozhodnutím založeným na dobrej vôli.
Rómovia sú najmladšou uznanou národnostnou skupinou v Rakúsku. Ich úsilie o tento status sa začalo koncom 80. rokov 20. storočia v rámci ich občianskeho hnutia. Medzi ich požiadavky patrilo okrem iného odborné spracovanie dejín týkajúcich sa prenasledovania za čias nacizmu a boj proti rasizmu voči Rómom. Ich cesta k uznaniu si vyžadovala veľa vytrvalosti a v decembri 1993 viedla k úspechu. Pre poľskú a bosniansku menšinu, ako aj pre Jenišov, snaha o uznanie pretrváva dodnes.
3. V poradnom výbore
Zákon o národnostných skupinách počíta pri každej uznanej národnostnej skupine so zriadením vlastného poradného orgánu v Spolkovom kancelárstve. Tento orgán poskytuje spolkovej vláde a spolkovým ministrom a ministerkám poradenstvo v záležitostiach národnostných skupín. Okrem príslušníkov národnostných skupín patria k poradným orgánom aj zástupcovia a zástupkyne cirkví a politických strán.
Hlavným sporným bodom je výlučne nezáväzná poradná funkcia poradných výborov. Na protest tieto výbory spočiatku bojkotovali takmer všetky organizácie národnostných skupín – s výnimkou burgenlandských Maďarov. Predovšetkým slovinská a chorvátska národnostná skupina odmietli vyslať svojich zástupcov a zástupkyne, a týmto spôsobom protestovali proti zákonu.
K obsadeniu zostávajúcich poradných výborov došlo až o niekoľko rokov neskôr. Slovinci obsadili svoj poradný výbor od roku 1989, Chorváti od roku 1993 a Česi od roku 1994. Po rozpade Československa bol v roku 1993 vytvorený slovenský poradný výbor. S právnym uznaním Rómov ako šiestej národnostnej skupiny, taktiež v roku 1993, sa poradný výbor ustanovil v septembri 1995.
4. V škole
Pre národnostné skupiny škola bola a stále je ústredným bojiskom. Práve tu sa odovzdáva jedna z najdôležitejších vlastností určovania identity: jazyk. Bez škôl by tieto jazyky dnes už vymizli.
Zákon o národnostných skupinách neobsahuje osobitnú úpravu dvojjazyčného vyučovania. Úprava vyučovania je zakotvená v krajinských školských zákonoch pre Korutánsko/Korošku a Burgenlandsko/Gradišće/Őrvidék. Keďže tieto zákony platia len pre uznané autochtónne sídelné oblasti, neexistujú vo Viedni žiadne dvojjazyčné verejné školy.
V súčasnosti však vo Viedni žijú približne dve tretiny burgenlandských Chorvátov, ktorí bojujú za dvojjazyčnú školu v spolkovom hlavnom meste. Ako vzor im slúži súkromná škola Komenského, založená v roku 1872. Táto škola ponúka česky a slovensky hovoriacim rodinám vo Viedni vzdelávanie „od materskej školy po maturitu“, a svojím pôsobením vzdoruje asimilačnému tlaku vo veľkomeste.
5. V Médiách
Už o samotnom schválení Zákona o národnostných skupinách sa v médiách živo diskutovalo. Zatiaľ čo časť politickej scény zákon oslavovala ako míľnik, zástupcovia a zástupkyne národnostných skupín kritizovali, že dostatočne nezabezpečuje ich práva. Vnímali ho skôr ako „spoločné riešenie väčšiny“.
V tejto súvislosti sa zo strany väčšinovej spoločnosti opakovane ozývala výčitka voči národnostným skupinám, že stále len niečo požadujú a „nikdy nie sú spokojné“.
Toto napätie medzi tým, ako Rakúsko vníma samo seba, a skutočnými skúsenosťami menšín, opakovane rezonuje celým mediálnym spravodajstvom posledných desaťročí: od relácií Ö1-Mittagsjournal zo 70. a 80. rokov cez aktuálne spomienkové relácie národnostných redakcií ORF pri príležitosti 50. výročia až po diskusiu o novele Zákona o národnostných skupinách v roku 2026.
Citáty z: Ö1-Mittagsjournal, 08.07.1976
6. Medzi tabuľami s názvami obcí
I keď korutánska otázka obecných tabúľ dominovala verejnej debate celé desaťročia, aj v Burgenlandsku/Gradišće/Őrvidék sa roky hľadalo riešenie pre dvojjazyčné označenia. Štátna zmluva z roku 1955 zaväzovala Rakúsko k dvojjazyčným zemepisným označeniam. Nárok, ktorý podľa medzinárodného výkladu zahŕňa okrem iného aj názvy ulíc, hôr či jazier, sa však v Rakúsku vzťahuje len na obecné tabule a smerové tabule. Zákon o národnostných skupinách tento záväzok v roku 1976 ďalej obmedzil: dvojjazyčné nápisy boli podľa neho stanovené len tam, kde k národnostnej skupine patrila aspoň štvrtina obyvateľov obce. Až v roku 2001 Ústavný súd túto hranicu znížil.
V júli 2000 boli v Burgenlandsku/Gradišće/Őrvidék osadené prvé dvojjazyčné obecné tabule. Nariadenie pochádzalo ešte z čias spolkového kancelára Viktora Klimu (SPÖ) a bolo prijaté za vlády tzv. modro-čiernej koalície (ÖVP, Rakúska ľudová strana, a FPÖ, Slobodná strana Rakúska). Korutánsku/Koroške priniesla kompromis k dvojjazyčnému označeniu až novela zákona o národnostných skupinách z roku 2011. Stretla sa však s rozsiahlou kritikou. Pre národnostné skupiny Rómov, Čechov a Slovákov zákon o národnostných skupinách dvojjazyčné obecné tabule neplánuje.
7. Na úrade a na súde
Práva menšín – aj keď sú zakotvené v zákone – sa zriedkavo presadzujú samy od seba. V Korutánsku/Koroške posunul advokát Rudi Vouk otázku obecných tabúľ pred Ústavný súd tým, že sa odvolal proti pokute za rýchlu jazdu.
V Burgenlandsku/Gradišće požadovala komisia pre práva burgenlandských Chorvátov, ktorú spoluzakladali Hermann a Hubert Resetaritsovci, chorvátske médiá a používanie jazyka pred úradom a súdom. Konkrétne napríklad v súdnych konaniach, v rozhodnutiach a na formulároch.
V roku 1984 trvala Marijana Grandits na chorvátskom sobášnom obrade na matrike do takej miery, ktorá viedla k prelomovému právnemu sporu. Pretože práva menšín bolo a je potrebné si vybojovať: na ulici, v súdnych sieňach – a niekedy aj v kostoloch.

